Dnes chcem písať o odpustení a zároveň si uvedomujem, že môj názor sa líši od väčšiny našej populácie. A práve preto som tu! Ponúknuť iný pohľad, nie vám ho nanútiť. Takže nádych-výdych a poďme na to...

Odpustenie sa preceňuje.
Poznám veľa ľudí, ktorí sa celý život snažia odpustiť a míňajú na to neskutočné množstvo svojej energie. Neraz sú frustrovaní, že im to nejde. Neraz si myslia, že odpustili a potom príde moment, keď zistia, že to bol klam...

Toto naše presvedčenie o dôležitosti odpustenia vychádza z našej histórie ľudstva. Pozrime sa na akékoľvek náboženstvo - všetky do jedného sú založené práve na odpúšťaní. Je nám vsugerovávané, že byť dobrý znamená vedieť odpustiť. Hovorí sa verejne o tom, že až keď odpustíš, vieš sa posunúť ďalej.
Dovolím si nesúhlasiť.

Nie nemyslím si, že je dobré ostávať zaseknutý v minulosti a držať v sebe vo vnútri nenávisť. Ale za rovnaké zaseknutie považujem aj prácu na odpustení.
Čo tak to proste nechať tak? Prenechať zodpovednosť tomu, kto nám ublížil alebo prebrať zodpovednosť, ak sme my ublížili... Nastaviť tvár skutočnosti a pravde?
Uvediem príklad.
Predstavte si partnerský pár... Jeden z týchto dvoch ľudí, dovtedy rovnocenných vo vzťahu, sa niečim previní. Ublíži tomu druhému. Teraz nemám na mysli, ak niekomu stúpneme na nohu, ale čosi hlbšie. Čo sa stane, ak jeden z týchto partnerov požiada o odpustenie a ten druhý mu na to povie: "Odpúšťam ti." ? Skúste si zavrieť oči a predstaviť si to pocitovo na úrovni rovnocennosti vzťahu.
Automaticky ten partner, ktorý odpúšťa sa povýši nad toho druhého. Z vyrovnaného vzťahu sa stáva vzťah nadradený. Ak odpúšťam, správam sa arogantne. Navyše partnera, ktorý nám ublížil dostávame pod tlak a častokrát sa stáva, že tento vzťah je trvalo poškodený, neraz ukončený. Myšlienka odpustenia je založená na pocite, že jeden druhého môžeme zbaviť viny. Kde sme získali toto právo?
Naopak, ak osoba, ktorá sa stala vinnou, čelí tejto vine, prijíma ju, jej dôsledky - získava na sile, česti a férovosti. Prijatie následkov viny nesie v sebe obrovskú silu a časom má táto osoba možnosť z toho urobiť čosi dobré. Ak osobe odpustíme, zbavíme ju tejto sily a možnosti čosi zlepšiť.

Teraz píšem o prebratí zodpovednosti. Tomu, kto nám ublížil môžeme jednoducho povedať:
"To, čo si mi urobil, mi spôsobilo veľkú škodu. Zodpovednosť za to, čo si urobil, je tvoja a ja ti ju plne prenechávam." Alebo napríklad... "To, čo si urobil, ma skutočne zranilo. To, čo mi ublížilo, je plne tvoja zodpovednosť. Prenechávam ti ju a ja sa teraz postarám o vlastné vyliečenie.
"Tieto vety sú len príkladmi, aby ste lepšie pochopili, ako to myslím.
V túto chvíľu totiž ak ten, čo nám ublížil preberie zodpovednosť a my mu ju prenecháme... V ten moment to môže z hĺbky duše oľutovať. A vtedy, keď sa ospravedlní, vy mu poďakujte.

Viete... Odpustenie, ktoré spája, sa deje v tichosti a je skryté. Nie je to o slovách.