Som typ človeka, ktorý sa veľmi nezaujíma o dianie okolo seba. Pozerám sa hlavne na veci okolo mňa, čo ma teší, čo dokážem zmeniť, ovplyvniť... A preto neviem, či som úplne kompetentná na výbuch nasledujúcich emócií, ale cítim, že sa musím vyjadriť.

Posledných 5 dní som strávila v Liptovskom Hrádku. Krásna krajina, smutné mestečko. Vlastne kamkoľvek po Slovensku cestujem, víta ma smutná ošuntelá stanica, sivé rozbité ulice a divné bytovky, ktoré tak nejako nezapadajú do tej našej malebnej krajiny. Viete... Ja málokedy nadávam, nezvyknem sa veľmi zameriavať na to, čo nefunguje. Ale kurnik šopa! Začínam mať skutočný pocit, že ono nefunguje skoro nič! A to je už potom sakra ťažké hľadať tie pozitíva.

Po ceste domov, vo vlaku typu IC, ktorý samozrejme meškal 30 minút a samozrejme WC vyzeralo ako... No nechcem napísať ako z cigánskej osady, aby som náhodou niekoho neurazila, ale presne tak vyzeralo. Oboma smermi, čiže žiadna náhoda. Tak hľadiac von z okna tohto medzinárodného "rýchlika" som sa zamýšľala nad tým, načo som ako Slovenka hrdá. Čo sa mi na tej mojej krajine páči, čo si ako človek vážim a cením?
Tma.
Premýšľam a nič. OK, trochu ma ovplyvňuje moje nasratie, ale...
A odrazu moje vnútro zaleje teplo. Je mi jasné, na čo a na koho som hrdá. Na ľudí okolo mňa. Na tých, čo ma vychovali, na tých čo mám rada. Na Slovákov, ktorí niečo dosiahli, či už v športe, vede, umení a neviem v ešte akej oblasti. Hneď za tým mi ale docvakne, ako málo sa o týchto ľuďoch hovorí, ako málo sa im dostáva ocenenia. K tomu sú to neraz osobnosti, ktoré sa prebojovali dakam len vďaka svojmu úsiliu, podpore svojho vlastného okolia a samotná krajina mu za cestou na vrchol poskytla minimum, ak vôbec čosi... Ďalej som hrdá na našu krajinu, ktorá je neskutočná. Krásna, rozmanitá, slobodná, voňavá... Máme úžasné tradície, ktoré si zachovávame. Ľudové piesne, nástroje, kroje, zvyky, jedlo. My Slováci sme perfektní! Milujem tento pocit, keď si to uvedomím...
Avšak to nič nemení na skutočnosti, že v medzinárodnom rýchliku sa veziem rýchlosťou 90km/h a sprievodkyňa hlása cudzincom v našom rodnom jazyku informáciu, že medzinárodný prípoj v Žiline ich počká, ale majú sa ponáhľať s prestupom...
Nič to nemení na tom, že po návrate do hlavného mesta ma víta už 100 rokov stále tá istá ocikaná Hlavná stanica a po vystúpení nenaskočím na metro. Vlastne som dosť rada, že nie som vozíčkar, lebo vypratať sa z vlaku až na ulicu by mohol byť menší problém. A tak ja radšej postojím v zápchach na rozbitých cestách. Mohla som ísť autom, ale máme byť predsa eko a tému diaľnice tiež vyťahovať nebudeme, či?
A to, som len v jednej oblasti - cestovanie. Bolo naozaj smutné sledovať po ceste Slovenskom všetky tie smutné, otlčené fasády staníc, ktorých sa evidentne nikto už niekoľko desaťročí nedotkol. Potom tu však máme zúfalých lekárov, učiteľov, sociálnych pracovníkov a vlastne všeobecne štátnych zamestnancov, ktorí sú šikovní, namotivovaní a veľmi schopní. Trochu ich možno zabíja prostredie, finančné ocenenie a všeobecne systém. Niežeby tí, čo sa snažia postaviť na vlastné nohy, sa mali lepšie. Teraz mám na mysli to neskutočné množstvo podnikateľoživnostníkurobsisám osôb.
Ako je možné, že je toľko ľudí nespokojných a všetkým je to jedno? Ako je možné, že vždy, keď má prísť na mikro zmenu slimačím tempom, tak prvé čo sa nastaví, je fakt luxusná cena na úrovni L.A.? Koľko projektov už občania SR zaplatili za spomínané neexistujúce metro, stanicu, diaľnicu a tisíce iných nezrealizovaných záležitostí? Nie, nie som tak naivná, žeby som si myslela, že tie peniaze nie sú od každého jedného bežného človeka. Občas sa nestačím diviť...
Hlavne tomu, ako cena napokon ostane to jediné, čo je na danej veci luxusné. Vedeli ste o tom, že sme v Bratislave mohli mať elektrické kolobežky? Appka nefunguje, kolobežky nenájdete, vlastne nemáme na to ani cyklocesty, nevadí... Ale! Cena bola nastavená excelentne. To len taký povzdych na záver. Možno úplne odveci, ale ako príklad dobré.

Tak som sa teda vysťažovala.
Viem, že to bolo na nič.
A to je na tom najhoršie.
Čo s tým? Ako z tohto von? Čo môžem ja ako občan urobiť preto, aby sa toto zmenilo? Aby som sa cítila lepšie doma, na Slovensku? Vo vnútri som nesmierne frustrovaná a bezmocná, lebo ozaj neviem. Neviem, či je toto v našich rukách...

Romi